Prechod od direktívnej a jednotnej organizačnej štruktúry športu v rámci ČSZTV a ZVÄZARM-u bol po r. 1989 prirodzený, ale živelný. Vyznačoval sa snahou po dosiahnutí väčšej miery demokracie, plurality, autonómnosti a identity všetkých subjektov. Búrali sa staré štruktúry a vznikali nové, ako napr. SZTK, ZTSČ SR, ATJK, AŠPV, Orol, Sokol a pod. Tento proces sa ešte viac prehĺbil od r. 1993, po vzniku samostatnej SR, keď sa postupne emancipovali všetky slovenské športové zväzy a organizácie, napr. aj SOV, SPV, ADV SR a ďalšie.
Transformácia starých združení pod nové logo a vznik niektorých nových štruktúr alebo subštruktúr nebola vždy motivovaná plnením spoločenských a ušľachtilých cieľov. Častým motívom bol záujem o zachovanie, prevod alebo reštitúciu značného telovýchovného a športového majetku, alebo o prístup k finančným zdrojom z výťažkov lotérií a zo štátneho rozpočtu. Tento stav sa veľmi nezmenil a spôsobuje súčasnú zložitosť, neprehľadnosť, neefektívnosť, nezrozumiteľnosť a zbytočnosť súčasnej štruktúry športového hnutia, ktorá nemôže zaručiť plnenie rozvojových úloh športu. Športová i nešportová verejnosť si je toho vedomá, ale športové štruktúry, najmä na úrovni centra, ešte nedospeli do takej úrovne sebareflexie, aby dobrovoľne pristúpili k vlastnej transformácii. Neprejavuje sa tu zatiaľ odhodlanie opustiť ťažko vybojované pozície v prospech dosiahnutia spoločného pokroku.

REFORMA_uprava_2 – 09.05.11