Úvodné slovo zostavovateľa k 135. výročiu slovenského krasokorčuľovania
Napísať úvod k tak významnému výročiu nie je jednoduché. Obzrieť sa ďaleko za hranicu poznateľnosti jedného ľudského života si vyžaduje určitú dávku odvahy, fantázie či zvedavosti v snahe priblížiť čitateľovi niečo dávne, tvoriace sa v neopakovateľných podmienkach, v túžbe zapísať hranou korčule do ľadu minulosť jedného športu u nás, ktorý si časom získal množstvo priaznivcov na celom svete. Športu, ktorý dokázal vo vlastnom procese dotvoriť sa do podoby, ktorá pri svojej dokonalosti spája šport s umením, krásou, ladnosťou a hlbokým emocionálnym prežívaním.
Áno, krasokorčuľovanie prekročilo hranice strohého vyjadrenia výkonu fyzikálnou veličinou, lebo jeho druhá zložka, umenie, či krása, je hodnotiteľná len veličinou ducha, hĺbky umeleckého zážitku a estetického cítenia. Tým je krasokorčuľovanie osobité a ľudia, ktorí len raz pocítili jeho silu a príťažlivosť, nedokázali ho už nikdy opustiť…
Pripravovaných 10 častí našej korčuliarskej histórie voľne čerpá z brožúrky “cesta dlhá 125 rokov…”, ktorú Slovenský krasokorčuliarsky zväz vydal v roku 1996, pri svojom 125. výročí.
Touto cestou chcem poďakovať pánovi Ivanovi Mauerovi, ktorý svojim celoživotným dielom pre tento krásny šport má najväčšiu zásluhu aj na poznaní jeho slávnej histórie.

1. časť: Niekde to začalo…
Ťažko nájsť presnú odpoveď na otázku, kedy a kde sa to začalo, kde sa vzali korčule, bez ktorých krásu tohto športu si nemôžeme predstaviť.
Pri hľadaní odpovede by sme sa vo svojej fantázii museli možno vrátiť do doby bronzovej, alebo do obdobia kolových stavieb. Možno by nám pomohol výlet do minulosti Nórska, Švédska či Holandska, do okolia Zurišského jazera, či močiarov na ktorých vyrástol Londýn – všade sa totiž našli predhistorické korčule. Alebo možno do Veselého pri Piešťanoch, kde bola nájdená kostená korčuľa, ktorej vek sa odhaduje približne na 5 tisíc rokov.
Holanďania ako prví začali korčule používať aj na zábavu. Žiaľ takého zábavy mali aj smutnejšie konce, čo dokumentuje aj prípad dievčiny menom Lydvína, ktorá pri korčuľovaní spadla, polámala si chrbticu a celý život potom už iba ležala na posteli. Nedostala sa z následkov „ľadovej zábavy“, ale preto v roku 1396 sa dostala do zboru svätých a tak Holandsko má svoju krasokorčuliarsku svätú Lydvínu.
Angličania prevzali kovové korčule od Holanďanov až neskoršie (okolo roku 1500) a urobili na nich malú zmenu, ale pre rozvoj korčuľovania rozhodujúcu. Kovový nôž mierne zakrivili, čo dovolilo robiť oblúky s rozličným polomerom. Začalo sa teda rozvíjať „ozdobné“ korčuľovanie, ktoré postupne prešlo do krasokorčuľovania.
Korčuľovanie má teda skutočne dlhú históriu a tak v júli roku 1892 vzniká Medzinárodná korčuliarska únia (ISU), ako najstaršia medzinárodná športová organizácia zimných športov.
Historickú tradíciu tejto skutočnosti dokumentuje aj skutočnosť, že prvý organizovaný korčuliarsky klub bol založený v r. 1742 v Edimburgu.
Až v 19. storočí začínajú vznikať ďalšie významné korčuliarske kluby, ktoré existujú ešte i dnes. A tak do historického „poradovníka“ vzniku korčuliarskych známejších klubov môžeme zaradiť tieto:
1849 Philadelphia Skating Club
1864 Amsterdamsche IJsclub
1864 Kristiana (Oslo) Skoiteklub
1864 St.Petersburg Skating Club
1865 Cercle des Patineurs (Paris)
1867 Wiener Eislaufen-Verein
1868 Lední klub Praha
1868 Troppauer Eislaufverein (Opava)
1869 Budapesti korcsolvázo Egylet
1869 Kobenhavns skojtelober Forening
1871 ?
A tu chýba v medzinárodných historických materiáloch údaj, že práve v tomto roku bol založený Bratislavský korčuliarsky klub – Pressburger Eislaufclub, alebo Pozsony Korcsolzázó Egylet, predsedom ktorého bol gróf Walz.
Za zmienku stojí skutočnosť, že hoci Bratislava a Praha v tom období boli v jednom politickom útvare, Rakúsko-Uhorskej monarchii, ich politický a spoločenský vývoj bol odlišný, čo potvrdzuje skutočnosť, že pražský klub mal český názov a bratislavský názov nemecký, resp. maďarský.
I napriek tomu bratislavský klub sem patrí, lebo ako ukázala história, práve toto mesto dalo medzinárodnému, či svetovému krasokorčuľovaniu veľké osobnosti.
Ale nateraz ostaňme doma a hľadajme naše historické súvislosti. Najdôležitejšou informáciou o založení Bratislavského korčuliarskeho klubu našli v Pressburger Zeitung z 12. decembra 1871, v ktorom sa písalo, že 14.decembra 1871 o 11.00 hod. sa uskutoční ustanovujúce valné hromaždenie korčuliarskeho klubu. To je doteraz najstaršia informácia o organizovanom korčuľovaní na území Slovenska.
Pre úplnosť historických faktov vráťme sa o niekoľko tisícročí ešte dozadu, lebo informácie o nálezoch kostených korčulí u nás sú veľmi cenné. Najviac sa ich našlo pri Nitrianskom hrádku a pri Piešťanoch vo Veselom, kde sa našla už spomínaná kostená korčuľa, stará približne 5000 rokov, teda z mladšej doby kamennej.
Z hľadiska historického je veľmi zaujímavá informácia, že dňa 17. júla 1893 sa v Dobšinskej ľadovej jaskyni konali regulárne krasokorčuliarske preteky, svojim spôsobom, ako prvé preteky v zakrytom priestore na európskom kontinente.
V druhej polovici 19. storočia sa krasokorčuľovanie udomácňuje vo viacerých slovenských mestách. A tak podľa vzoru Viedne, Budapešti a Bratislavy v roku 1872 vznikajú kluby v Košiciach, Prešove a Banskej Bystrici, čo potvrdzuje správa v týždenníku Figyelo z 30. 11. 1907, kde sa písalo, že tento klub mal svoje 28. valné zhromaždenie.
Časom sa krasokorčuľovanie dostáva i do ďalších oblasti Slovenska, / Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves, Poprad, Spišské Podhradie a Spišská Belá. Tieto kluby vyvíjali pravidelnú činnosť a nali aj svoje stanovy.
Za Rakúsko-Uhorskej monarchie bol tento špor u nás viac menej spoločenskou záležitosťou, najmä v Bratislave. Hlavne večerné korčuľovanie malo často slávnostný a spoločenský ráz. Zachoval sa plagát z 8. januára 1874 z ktorého bolo možné vyčítať, že od .00 hod. do 9.00 hod, večer sa uskutoční „Večerná korčuliarska slávnosť“ na klzisku Edlgasse, (bývalá Zochova ulica v Bratislave) pri brilantnom osvetlení, kde počas tohto korčuliarskeho sviatku bude hrať vojenská hudba veľkokniežaťa von Badena, pod osobným vedením pána kapelmajstra Franza Lehára.
O športových úspechoch z tohto obdobia máme len nepatrné informácie…
Rok 1918 ukončil existenciu Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznikom Československej republiky začína ďalšia etapa histórie aj slovenského krasokorčuľovania, ako súčasť spoločného štátu a teda i československého krasokorčuľovania.
(pokračovanie)