Vznik korčuliarskeho zväzu Československej republiky
Zánik Rakúsko-Uhorskej monarchie a vznik Československej republiky v roku 1918 znamená aj pre krasokorčuliarsky šport nášho regiónu rozhodujúcu skutočnosť.
V roku 1922 vzniká Korčuliarsky zväz Československej republiky, ktorý združoval krasokorčuľovanie i rýchlokorčuľovanie na území nového spoločného štátu Čechov a Slovákov. Práve Štrbské pleso pre svoje vhodné klimatické podmienky sa stáva centrom prípravy krasokorčuliarov, kde na prírodnom klzisku sa konali i prvé medzinárodné preteky.
Po prvej svetovej vojne sa krasokorčuľovanie začína rozvíjať najmä v Nitre, Banskej Bystrici a Košiciach. Najlepším krasokorčuliarom a obetavým funkcionárom tohto obdobia bol V. Gonda z Nitry, kde sa v roku 1920 uskutočnili i prvé krasokorčuliarske preteky.
Rozdielnosť spoločensko-politického „dedičstva“ po bývalej monarchii, ako aj skutočnosť, že už v roku 1932 bolo v Prahe na Štvanici otvorené prvé klzisko s umelou ľadovou plochou spôsobilo, že výkonnostný rozdiel medzi českými a slovenskými krasokorčuliarmi sa neustále prehlbuje. A tak v roku 1919 vznikol oddiel v Nitre, v roku 1922 v Banskej Bystrici, kde krasokorčuliarsky oddiel ŠK Banská Bystrica v roku 1925 usporiadal vo svojom meste i Majstrovstvá Slovenska.
Zaujímavosťou bolo, že mnohí krasokorčuliari českého pôvodu pôsobili na Slovensku, čím pomáhali popularite tohto športu u nás. Medzi prvých protagonistov patrili bratia Slívovci, ktorí svoju povojnovú krasokorčuliarsku históriu začali písať v Banskej Bystrici. Za zmienku stojí skutočnosť, že práve Jozef Slíva sa stal v roku 1928 Akademickým majstrom sveta v krasokorčuľovaní.
Pre bratislavské krasokorčuľovanie je ďalším medzníkom rok 1939, kedy Jozef Šturm zakladá pri ŠK Bratislava krasokorčuliarsky oddiel, ktorý za krátku dobu sa výrazne presadzuje i v rámci celej ČSR a postupne preberá úlohu usmerňovania vývoja krasokorčuľovania na Slovensku a následne i v celej ČSR. V roku 1941 sa uskutočnila dostavba zimného štadióna s umelou ľadovou plochou v Bratislave, čím sa vytvorili základné predpoklady systematickej práce.
Do Bratislavy prichádzajú noví ľudia, ako bol Tupý, Polónyi, z Prahy sa vrátila popredná krasokorčuliarka Kalenčíková. V roku 1942 prichádza do bratislavského oddielu Skákala, Mauer, Lojkovič, Dlhoš, Čanky, Trebatický, Duchoň, neskoršie Račan, Gonda a Landl. Ženskému krasokorčuľovaniu sa začali venovať Schmidtová, Galová, Melková, Golomková, sestry Dulkové a mnohé iné.
V tomto období sa podieľa na vedení tréningov i Orlov, niekoľkonásobný majster Sovietskeho zväzu, ktorý prišiel do Bratislavy s Červenou armádou.
Významným momentom pre ďalší rozvoj krasokorčuľovania na Slovensku bol príchod Antonína Divína v roku 1946. „Otec Divín“ výrazne ovplyvňuje ďalší rozvoj bratislavského korčuľovania po stránke metodickej a výkonnostnej. Pod jeho dohľadom sa tvorili základy výkonnostného rastu Karola Divína, ktorý patril medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského, československého a svetového krasokorčuľovania.
V roku 1945 došlo k utvoreniu Československého krasokorčuliarskeho zväzu, čím sa prehlbuje spolupráca medzi slovenskými a českými krasokorčuliarmi. Pre začínajúcich slovenských krasokorčuliarov, ako boli Skákala, Mauer, Landl, Lojkovič, Melková či Golomková, spoločné preteky s Dedičom, Fikarom, Čápom a u žien s Lerchovou, Nekolovou a Vrzáňovou mali veľký význam.
Medzi slovenských krasokorčuliarov, ktorí sa zúčastnili prvých medzinárodných pretekov po oslobodení v roku 1946 v Davose, boli Mauer a Skákala (Akademické majstrovstvá sveta).
V roku 1954 Karol Divín získal prvý krát titul Majstra Československa a nepretržite až do roku 1973, t.j. 20 rokov stáli naši krasokorčuliari v tejto kategórii na najvyššom stupni. Táto suverenita bola korunovaná aj tým, že i posledný titul Majstra ČSFR v roku 1993 získal slovenský reprezentant R. Vnučko.
V ostatných kategóriách boli naše úspechy skromnejšie, ak by sme nepočítali úspechy Krampeovej a Mrázkovej, ktoré boli určitú dobu členkami bratislavského oddielu. V ženskej kategórii sme dominovali v roku 1970 až 1975 zásluhou Bezákovej a Dráhovej, resp. v roku 1977 zásluhou Ďurišinovej a v roku 1985 a 1986 zásluhou Ballovej.
V športových dvojiciach titul majstra ČSR pre Slovensko získala dvojica Suchánková- Doležal (1956 až 1958), ktorá trénovala v Bratislave a dvojica Wlachovská – Bartosiewicz (1964 – 1966), resp. Drahová – Bartosiewicz (1968 – 1969) a naposledy v roku 1984 Kovářová – Komár.
V novodobejšej histórii slovenského krasokorčuľovania prichádzajú nové osobnosti a noví slovenskí krasokorčuliari, ktorí šírili naše úspechy na európskej a svetovej úrovni. Začalo sa to rokom 1957, kedy športová dvojica Suchánková – Doležal získali európske zlato vo Viedni a o rok neskoršie v roku 1958 v Bratislave sa stal Karol Divín Majstrom Európy v kategórii mužov.
Rokom 1969 získal titul Majstra Európy Ondrej Nepela, ktorý v roku 1971 pridal i lyonský titul Majstra sveta a o rok neskoršie i zlatú olympijskú medailu v Saporo.
Následne na to, v roku 1975 v snahe udržať úspešnosť predchádzajúcich rokov vzniká v Bratislave „Stredisko vrcholového športu“ (SVŠ), kde o výkonnostný rast našich krasokorčuliarov sa starali: H. Múdra (vedúci tréner), Ľ. Lojkovičová, A. Búřilová, K. Tináková, L. Dráhová, V. Fabian a čiastočne i V. Gabrišová. Neskoršie, v roku 1985 medailové umiestnia doplňuje aj J. Sabovčík.
Tento prehľad je len fragmentom z 32 medailí, ktoré slovenskí krasokorčuliari získali na šampionátoch I.S.U. v uplynulom období. A tak rokom 1986, kedy slovenský krasokorčuliar získal poslednú takúto medailu (J. Sabovčík – ME Kodaň – l. miesto) začína obdobie „ústupu z medailových pozícií“ slovenského krasokorčuľovania, k čomu prispelo i ukončenie činnosti SVŠ, ako aj odchod mnohých slovenských krasokorčuliarov z amatérskeho ľadu.
Nastáva obdobie hľadania stratených pozícií i v rámci československého krasokorčuľovania. Na tomto stave sa podieľajú zhoršujúce sa podmienky prípravy krasokorčuliarov v Bratislave, ako aj odchod mnohých trénerov do zahraničia. Prejavuje sa i dôsledok toho, že sa podcenila systematická práca so širokou základňou a skutočnosť, že mimobratislavské oddiely ostali bokom záujmu riadiacich orgánov v krasokorčuľovaní. No i napriek tomu slovenské krasokorčuľovanie existuje. Úspechy slovenských krasokorčuliarov z nedávnej minulosti podnietili vznik nových krasokorčuliarskych oddielov na Slovensku, resp. obnovenie ich predchádzajúcej činnosti. Vznikajú oddiely v Žiline, Prešove, Nitre, Martine, Trenčíne, Liptovskom Mikuláši, Trnave a iných mestách, ktoré začínajú propagovať krasokorčuliarsky šport vo svojom regióne.
Odchodom „medailistov“ z amatérskeho ľadu na nezabezpečením ich adekvátnej náhrady v Bratislave, Košiciach či Banskej Bystrici – tvoriacich sa centrách slovenského krasokorčuľovania, nastáva už spomínané obdobie výkonnostnej stagnácie v slovenskom krasokorčuľovaní.
No i toto obdobie má svojich víťazov, svojich hrdinov a obetavcov, ktorí ostali na Slovensku a tvorili podmienky pre súčasnosť. Ich vytrvalosť pomaly začína prinášať prvé, i keď so slávnou minulosťou neporovnateľné úspechy. V tomto období sa začína prejavovať dobrá systémová práca košického oddielu, ktorý sa tak stal hlavným dodávateľom slovenskej reprezentácie tohto obdobia.
Od sezóny 1987/88 sa začína slovenské krasokorčuľovanie postupne presadzovať v rámci československého chlapčenského krasokorčuľovania, keď v kategórii II.VT získal titul Majstra ČSSR Ištoňa a v kategórii III.VT Erdély (obaja z Košíc). V tomto období sa darí aj tanečným párom, kde na M ČSSR štartovali až 4 slovenské tanečné páry.
V sezóne 1988/89 sa tanečný pár Slobodová – Morbacher, ako reprezentanti ČSSR zúčastňujú Majstrovstiev sveta juniorov, kde obsadili 12. miesto. Majstrovská ČSSR vo vyšších kategóriách sú pre slovenské krasokorčuľovania stále neúspešné… V sezóne 1990/1991 má Slovensko opäť svojho zástupcu na Majstrovstvách sveta juniorov, kde nás v rámci československej výpravy reprezentoval R. Vnučko a v tancoch na ľade súrodenci Poráčovci.
V sezóne 1991/1992 sa po dlhej odmlke kvalifikoval do mužskej seniorskej kategórie R. Vnučko, ktorý reprezentoval ČSFR na Majstrovstvách Európy, kde obsadil 24. miesto. S odstupom dlhšieho času sa na Slovensku konajú opäť majstrovstvá ČSFR seniorov v Ružomberku, ktoré boli hodnotené Výkonným výborom čsl. krasokorčuliarskeho zväzu ako veľmi vydarené preteky po stránke športovej i organizačnej. V tejto sezóne sme získali opäť viaceré tituly Majstrov ČSFR a to v kategórii juniorov, zásluhou Z. Paurovej a L. Vinceho a v kategórii žiakov zásluhou M. Hvizdoša a v tancoch Babušíkovej s Mesárošom.
Výraznejšie presadzovanie „slovenskej školy“ v pomaly sa rozpadávajúcej ČSFR malo už jasnejšie „kontúry“ i zásluhou systematickej práce s nižšími kategóriami, ako aj nástupom nového funkcionárskeho vedenia slovenského krasokorčuľovania v roku 1990.
Medzinárodná korčuliarska únia ISU už v roku 1990 poverila Československý krasokorčuliarsky zväz usporiadaním Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní v roku 1993 v Prahe, ktoré z hľadiska vyvíjajúcej sa politickej situácie v ČSFR, bolo ohrozené.
Zástupcovia Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu vo federálnom zväze svojou rozvahou a diplomaciou spolu s českými kolegami garantovali pre ISU „spoločné“ organizovanie tohto šampionátu, ktoré sa nakoniec aj v Prahe uskutočnilo.
Diplomatický, spoločenský a športový úspech „spoločných“ MS v Prahe priniesol i slovenskému krasokorčuľovaniu ocenenie a úspech, ktorý zohral významnú úlohu pri následných rokovaniach o delení majetku po zaniknutom „federálnom zväze“ v roku 1993. (pokračovanie)

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8