Niekto to riadil…
Krasokorčuľovanie existovalo jednak na ľade, no jednak mnoho ľudí a riadiacich orgánov mimo ľadu zabezpečovalo jeho činnosť, kopírujúc spoločensko-politickú situáciu daného obdobia. Nie je presne zadokumentované, kedy vznikol oficiálne, právne uznávaný slovenský krasokorčuliarsky orgán, ktorý by v rámci dnešného územia Slovenska koordinoval činnosť oddielov či klubov. Z historických materiálov ale vieme, že túto funkciu do roku 1944 zabezpečoval na Slovensku dlhoročný krasokorčuliarsky funkcionár – Jozef Šturm, pôsobiaci v Braislave. Po oslobodení v roku 1945 bol menovaný do funkcie predsedu Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu Ivan Mauer, ktorý v roku 1947 bol v tejto funkcii vystriedaný Aurelom Brežným. Od roku 1948 bol predsedom Pavol Biednik. Významné obdobie slovenského krasokorčuľovania sa spája s menom Emila Skákalu, ktorý funkciu predsedu vykonával v rokoch 1952 až 1969. S menom Emila Skákalu sa spája i Majstrovstvo Európy v krasokorčuľovaní, ktoré sa konalo v roku 1958 v Bratislave, ktorého bol „dušou“ a ktoré svojim úspechom vytvorilo podmienky, že Bratislava organizovala Majstrovstvo Európy ešte i v roku 1966. Emil Skákala bol aj prvým Slovákom, ktorý pôsobil v rokoch 1963 až 1980 ako člen medzinárodnej komisie ISU, (komisia tancov). Od roku 1969 bol za predsedu Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu zvolený Milan Duchoň, ktorý najmä za svoju dlhoročnú medzinárodnú rozhodcovskú činnosť bol v roku 1993 vyznamenaný pamätnou medailou Georga Haslera, ktorú udeľuje ISU. Za jeho pôso-benia v čele slovenského krasokorčuľovania sa v Bratislave konali po prvý krát i Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní v roku 1973. V roku 1974 sa predsedom krasokorčuliarskeho zväzu vtedajšieho SÚV ČSZTV stal Eduard Barický. V tejto funkcii v rokoch 1978 až 1981 pôsobil aj Emil Kuchťák, v rokoch 1981 až 1986 Ľubomír Zeman a od roku 1986 do roku 1990 Antom Ligač.
„November 89“ zasiahol i do krasokorčuliarskeho hnutia na Slovensku, kde dol dočasne ustanovený tzv. „Akčný výbor krasokorčuliarskeho zväzu SÚV ČSZTV“, ktorého zástupcovia pôsobili aj v Akčnom výbore čsl. krasokorčuliarskeho hnutia, pôsobiace pri ÚV ČSZTV. Výsledkom potreby nového usporiadania a nového štýlu práce v tomto období sa niesla i mimoriadna konferencia Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu SÚV ČSZTV, ktorá sa konala 2. februára 1990 v Banskej Bystrici a ukončila činnosť „ponovembrového „akčného výboru“ a ktorá schválila nový názov združenia – Slovenský krasokorčuliarsky zväz. Bol zvolený nový výkonný výbor, ktorý vypracoval po prvý krát vlastné, slovenské stanovy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu, ktorými sa stal samostatným právnym subjektom. Predsedom nového riadiaceho orgánu (výkonného výboru) Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu sa stal Ivan Jakubovič, ktorý v jeho čele stál jedenásť rokov, (1990 – 2001).
Práca nového vedenia v slovenskom krasokorčuľovaní bola korunovaná aj tým, že po 28 rokoch bola Bratislava opäť organizátorom Majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní roku 2001, ktoré svojou úrovňou splnilo všetky očakávania a vyvrátilo tak obavy všetkých skeptikov, či „noví funkcionári“ dokážu zvládnuť takéto podujatie na želateľnej úrovni.
Za všetko hovoria slová chvály najvyšších predstaviteľov ISU a ostatných účastníkov, čo potvrdilo, že vo funkcionárskej oblasti sme sa vyrovnali so slávnou minulosťou…
Organizačný výbor ME bol skutočne „slovenský“ – jeho predsedom bol Ivan Jakubovič, Felicitas Babušíková a Igor Prokop ako podpredsedovia a mnoho ďalších obetavých funkcionárov z celého Slovenska.
Slovenskí krasokorčuliarski funkcionári sa aktívne podieľali aj na vedení čsl. krasokorčuľovania. Predsedom Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV v rokoch 1969 až 1981 bol už spomínaný Emil Skákala, v rokoch 1981 až 1986 Emil Kuchťák a v rokoch 1986 až 1987 Ľubomír Zeman. Ivan Jakubovič bol od roku 1990 až do rozdelenia ČSFR podpredsedom Krasokorčuliarskeho zväzu ÚV ČSZTV a druhým podpredsedom OV Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní, ktoré v roku 1993 sa konali v Prahe už pod garanciou oboch národných zväzov.
Funkcionári zo Slovenska sa aktívne podieľali i v rôznych oblastiach medzinárodného krasokorčuľovania. Ivan Mauer, vynikajúci vedecko-pedagogický pracovník pôsobil 27 rokov ako predseda trénersko-metodickej komisie ČSKZ a tiež ako predseda vedecko-metodickej komisie medzinárodnej organizácie trénerov – IPSU. Od roku 1988 pôsobil ako vedecký poradca ISU. S menom Ivana Mauera sú spojená aj desiatky seminárov a školení trénerov krasokorčuľovania na Slovensku a v zahraničí (Švédsko, Nemecko, …). Veľkú zásluhu má na otvorení trojročnej trénerskej školy pri FTVŠ a Telovýchovnej školy SÚV ČSZTV. Za túto činnosť mu bola v roku 1995 udelená, ako druhému Slovákovi, pamätná medaila Georga Haslera, udeľovaná ISU.
V poslednom období sa do medzinárodného funkcionárskeho povedomia, okrem rozhodcovských aktivít, dostala i Felicitas Babušíková, ktorá sa stala od júna 2004 členkou technickej komisie ISU. Jej odborné a jazykové danosti boli dôvodom k menovaniu za riaditeľku krasokorčuliarskych športov ISU (september 2006), čo je doposiaľ najvyššie medzinárodné funkcionárske postavenie slovenského funkcionára v ISU.
Za zmienku funkcionárskych aktivít stojí i členstvo Alana Bohma v odvolacej komisii ISU (v roku 2002), ktorá bola premenovaná na disciplinárnu komisiu ISU, ktorej je členom od roku 2006.
Aktivita menovaných i mnohých ďalších, viedla k tomu, že slovenskí krasokorčuliari, tréneri, rozhodcovia či funkcionári stáli často krát v popredí krasokorčuliarskeho diania dnes už neexistujúcej ČSFR i napriek tomu, že mnohé úspechy ich práce boli prekrývané „československým krasokorčuľovaním“, čo bolo evidentné práve na prelome rokov 1992 – 1993, pri snahe o prisvojenie si zásluh čsl. krasokorčuľovania, kedy sa dotváral proces rozdelenia ČSFR a teda i zánik „československého krasokorčuľovania“, ktoré práve v roku svojho zániku končilo svoju 70-ročnú existenciu.
Neúprosný boj o „dedičstvo“ po čsl. krasokorčuľovaní, o mená Divína či Nepelu a ich
úspechov, vyústili do situácie, že ČKZ pri svojej žiadosti o prijatie do ISU (napriek dohode, že oba zväzy budú žiadať o prijatie za nového člena ISU), požiadali o nástupníctvo po Československom krasokorčuliarskom zväze, čo mu nakoniec bolo i prisúdené…
Vznik Slovenskej republiky 1. januára 1993 urýchlil udalosti i našom športe. Týmto dátumom oficiálne končí svoju existenciu Československý krasokorčuliarsky zväz, ktorý formálne existuje do skončenia Majstrovstiev sveta v krasokorčuľovaní 1993 v Prahe, t.j do 30. 4. 1993. Pred zánikom ČSKZ nastal boj o záchranu usporiadania MS v Prahe, od ktorého sa očakával finančný zisk a tieto skutočnosti donútili ČKZ a SKrZ uzatvoriť dohodu o spoločnom
usporiadaní MS 1993 a o spoločných reprezentantoch, ktorí budú účastníkmi týchto majstrovstiev! Tieto MS boli pridelené ešte ČSFR, ktorá v čase ich konania už neexistovala a tak oba národné zväzy garantovali jeho uskutočnenie.
Historicky cennou skutočnosťou bol fakt, že v Prahe počas spomínaných majstrovstiev viala pred športovou halou popri vlajke ISU, česká a slovenská zástava a že pri otváracom ceremoniáli Majstrovstiev sa hrali obe štátne hymny. Táto symbolika mala nielen svoj veľký historický význam, ale bola predzvesťou zásadového postoja slovenských funkcionárov pri podpise záverečnej dohody o vysporiadaní sa s majetkom po bývalom ČSKZ, v pomere 2:1, čo malo veľký význam najmä z hľadiska materiálno-finančného zabezpečenia podmienok novotvoriaceho sa Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu.
Následne na to Predsedníctvo ISU na svojom riadnom zasadnutí, ktoré sa konalo v dňoch 8. – 12. júna 1993 vo Würzburgu (Nemecko), svojim uznesením č. 811 prijalo Slovenský krasokorčuliarsky zväz za riadneho člena Medzinárodnej korčuliarskej únie.
Už v novembri 1993 sa prezentovalo Slovensko, ako riadny člen ISU, na Majstrovstvách sveta juniorov v Colorado Springs (USA), kde po prvý krát v histórii šampionátov ISU viala zástava samostatnej Slovenskej republiky, ktorú ako prví reprezentovali nasledovní slovenskí krasokorčuliari: Zuzana Paurová, Róbert Kažimír a Zuzana Babušíková – Marián Mesároš, ktorí prevzali symbolickú štafetu úspešnej minulosti slovenského krasokorčuľovania…
(Pokračovanie 22. 12. 2006)
Každé obdobie má svoje osobnosti, ktoré kladne či záporne ovplyvnili dej udalostí, ktoré formovali vývoj ľudského poznania, každej jeho činnosti.
Je samozrejmé, že aj 135 ročná história slovenského krasokorčuľovania má takýchto osobností niekoľko desiatok. Tým, ktorí sa s najväčšou mierou podieľali na písaní významnej histórie slovenského krasokorčuľovania, venujeme nasledujúce riadky.
Karol Divín – predstavovať tohto vynikajúceho krasokorčuliara krasokorčuliarskej verejnosti je snáď aj „nosením vody do mora“, ale predsa uvedieme aspoň tie najvýznamnejšie medzníky v jeho slávnej krasokorčuliarskej činnosti.
Jeho spomienky na Slovensko sa odvíjajú od roku 1944, keď ako rodina utečencov z Maďarska skončili u príbuzných v Plzni. Keď nastal mier, v snahe vrátiť sa domov, dostal jeho otec ponuku trénovať v Bratislave, ktorá ich prijala veľmi priateľsky a vidina možnosti trénovania v lete v Dobšinskej jaskyni rozhodla, že Slovensko sa stalo ich novým domovom na dlhé roky…
„Karol bol suverénnym majstrom v povinných cvikoch. Jeho úžasný cit pre vedenie korčule bol taký, aby ani na okamžik nevybočil z presne rysovaných kružníc, aby mu umožnilo zamedziť zbytočnému treniu korčule o ľad a strate rýchlosti. Jeho držanie paží, trupu, hlavy a voľnej nohy pripomínalo najelegantnejšieho krasokorčuliara všetkých dôb, predvojnového majstra sveta Karola Schafera“. (J. Dědič, 1976).
Divín bol prvým krasokorčuliarom v Československu, teda i na Slovensku, ktorý zvládol trojité skoky a trojitého rittbergera v Európe vôbec. Áno, Divín bol tým, ktorý začal medailovú žatvu úspechov slovenských krasokorčuliarov v „drese“ reprezentácie Československej republiky.
Začalo sa to v roku 1954 na Majstrovstvách Európy v Bolzano, kde získal prvú bronzovú medailu. Jeho ďalšie úspechy nedali na seba dlho čakať:
1955: ME Budapešť – 3. miesto, MS Viedeň – 5. miesto
1956: ME Paríž – 3. miesto, Ms GA-PA – 6. miesto
1957: ME Viedeň – 2. miesto
1958: ME Bratislava – 1. miesto, MS Paríž – 6. miesto
1959: ME Davos – 1. miesto, MS Colorado Springs – 5. miesto
1960: ZOH Squaw Valley – 2. miesto
1962: ME Ženeva – 2. miesto, MS Praha – 2. miesto
1963: MS Cortina – 4. miesto
1964: ME Grenoble – 3. miesto, MS Dortmund – 3. miesto, ZOH Innsbruck – 4. miesto
Ondrej Nepela – zapísal sa do histórie nielen slovenského, ale i do svetového krasokorčuľovania a právom si zaslúžil „miesto“ v galérii najlepších v krasokorčuliarskom múzeu v Colorado Springs. Jeho meno a krasokorčuliarsky vývoj je úzko spojený v jeho trénerkou Hildou Múdrou, ktorá začala na Slovensku pôsobiť ako trénerka od roku 1950.
Ondreja Nepelu viedla od jeho prvého do posledného pretekárskeho kroku plných 16 rokov, čo je iste ojedinelý zjav i vo svetovom krasokorčuľovaní. „Ondrej bol ojedinelý zjav nielen v našom, ale i svetovom krasokorčuľovaní…“ konštatovala jeho trénerka.
V roku 1966 práve v Bratislave získal prvú, bronzovú medailu, ktorá bola vstupom na všetky najvyššie méty, ktoré môže krasokorčuliar dosiahnuť. Je zatiaľ jediným našim
športovcom, ktorý na ZOH získal zlatú olympijskú medailu. Jeho ďalšie úspechy mali nasledovný priebeh:
1964: MS Dortmund – 17. miesto, ZOH Insbruck – 22. miesto
1965: ME Moskva – 8. miesto, MS Colorado Springs – 16. miesto
1966: ME Bratislava – 3. miesto, MS Davos – 8. miesto
1967: ME Ljublana – 3. miesto, MS Viedeň – 6. miesto
1968: ME Vasteras – 3. miesto, MS Ženeva – 6. miesto, ZOH Grenoble – 8. miesto
1969: ME GA-PA – 1. miesto, MS Colorado Springs – 2. miesto
1970: ME Lenongrad – 1. miesto, MS Ljublana – 2. miesto
1971: ME Zurich – 1. miesto, MS – Lyon – 1. miesto
1972: ME Goteborg – 1. miesto, MS Calgary – 1. miesto, ZOH Sapporo – 1. miesto
1973: ME Kolín n/Rýnom – 1. miesto, MS Bratislava – 1. miesto
Jozef Sabovčík – sa právom radí do galérie najlepších slovenských krasokorčuliarov. Jeho úspešný vstup na európske, či svetové stupienky víťazov začal rokom 1983, kedy v Dortmunde získal striebornú medailu na európskom šampionáte. Na jeho športových výsledkoch sa podieľala Ľudmila Lojkovičová, ktorá ho viedla osem rokov a Agnesa Búřilová, ktorá stála pri jeho najväčších úspechoch. Sabovčík bol ďalším pretekárom, ktorý získal bronzovú olympijskú medailu a pričinil sa o úspešnosť krasokorčuľovania v olympijskej histórii slovenského športu.
Tento pretekár sa zapísal do svetovej krasokorčuliarskej histórie aj tým, že 31. januára 1986 v Kodani, vo svojej voľnej jazde, ako prvý krasokorčuliar na svete skočil v oficiálnej súťaži prvý štvoritý skok vôbec – štvoritého odpichnutého rittbergera!
Prehľad jeho športových úspechov sa v podstate nekončí ani dnes, keď ako profesionálny krasokorčuliar šíri dobré meno slovenskému krasokorčuľovaniu… Prehľad jeho významných úspechov je nasledovný:
1979: ME Zagreb – 17. miesto, MS Viedeň – 19. miesto
1980: ME Goteborg – 9. miesto, MS Dortmund – 16. miesto
1981: ME Insbruck 5. miesto, MS Harford – 12. miesto
1982: ME Lyon – 8. miesto, MS Copenhagen – 16. miesto
1983: ME Dortmund – 2. miesto, MS Helsinky – 6. miesto
1984: ME Budapešť – 4. miesto, MS Ottawa – 4. miesto, ZOH Sarajevo – 3. miesto
1985: ME Goteborg – 1. miesto, MS Tokio – 4. miesto
1986: ME Copenhagen – 1. miesto, MS Ženeva – 6. miesto
Liana Dráhová – rozhodne má tiež svoje miesto v galérii najlepších slovenských krasokorčuliarov – medailistov. V roku 1973 získala „malú“ bronzovú medailu za svoju voľnú jazdu, no najväčším úspechom bola bronzová medaila na ME v roku 1974 v Zágrebe. Na týchto úspechoch sa ako trénerka podieľala Ľudmila Lojkovičová.
Prehľad jej úspechov je nasledovný:
1970 MS Leningrad – 14. miesto
1971 ME Zurich – 14. miesto
1972 ME Goteborg – 12. miesto
1973 ME Kolín n/Rýnom – 4. miesto, MS Bratislava – 7. miesto
1974 ME Zágreb – 3. miesto, MS Mníchov – 9. miesto
1975 ME Copenhagen – 4. miesto, MS Colorado Springs – 11. miesto
Eva Grožajová – patrila tiež medzi tie slovenské pretekárky, ktoré dosahovali dobré umiestnenia.
1961 ME Berlín – 4. miesto, 2. miesto na Akademických majstrovstvách sveta
1962 ME Grenoble – 10. miesto, MS Praha – 13. miesto
1963 ME Davos – 6. miesto
Agnesa Wlachovská – Peter Bartosiewicz (športová dvojica):
1963 ME Budapest – 7. miesto
1964 ME Grenoble – 8. miesto, MS Dortmund – 10. miesto, ZOH Innsbruck – 9. miesto
1965 ME Moskva – 8. miesto
1966 ME Bratislava – 13. miesto, MS Davos – 10. miesto
Liana Drahová – Peter Bartosiewicz (športová dvojica):
1968 ME Vasteras – 8. miesto, MS Ženeva – 10. miesto, ZOH Grenoble – 12. miesto
Diana Skotnická – Martin Skotnický (tanečný pár) – šírili dobré meno slovenského krasokorčuľovania v tejto disciplíne. Za zmienku stojí ich 6. miesto na ME v Kolíne n/Rýnom v roku 1973, siedme miesto na ME v Göteborgu o rok skôr a dve 8. miesta na ME v Zürichu a Bratislave, v rokoch 1971, resp. 1973.
Po ukončení aktívnej činnosti sa obaja venovali trénerskej práci v zahraničí, kde najmä Martin dosiahol vynikajúce trénerske úspechy u svetových tanečníkov súrodencov Duchesnayových, u Rahkamo-Kokko a iných.
Za zmienku v rubrike „osobnosti“ patrí miesto aj Ľudmile Bezákovej, ktorá sa umiestnila na ME – na 8. mieste (1970 Leningrad), na 11. mieste (1972 MS Calgary). V roku 1972 obsadila aj 2. miesto na Akademických majstrovstvách sveta .
Vynikajúcimi reprezentantmi boli aj Marian Filc (ME Budapešť – 21. miesto, ME Moskva – 13. miesto, ME Bratislava – 8. miesto, ME Vasteras – 7. miesto, ZOH Grenoble – 10 miesto…).
Aj Miroslav Šoška patril medzi pokračovateľov slávnej histórie osobností slovenského krasokorčuľovania, čo dokázal 18. miestom na MS v Bratislave – 1973, 8. miestom na ME v Strasbourgu – 1978 a dvomi 9. miestami na ME v Helsinkách a Zagrebe (1977, 1978).
Do plejády slovenských krasokorčuliarov, podieľajúcich sa na slávnej histórii patrili aj krasokorčuliari českej národnosti, ktorí určitú dobu reprezentovali Československú republiku, ako členovia bratislavského klubu. Bola to Jindra Kramperová, ktorá na MS v Bratislave získala 5. miesto, alebo Jana Dočekalová, ktorá ako členka bratislavského klubu získala na ME v Berlíne krásne 3. miesto a ktorá takmer 10 rokov trénovala v Bratislave.
V párových disciplínach to boli Viera Suchánková – Zděnek Doležal, ktorí ako členovia bratislavského klubu získali titul Majstra Európy vo Viedni v roku 1957, ktorý potvrdili i o rok neskoršie na ME v Bratislave. Svoje vynikajúce úspechy potvrdili aj 2. miestom na MS v Paríži.
Medzi spoľahlivých slovenských krasokorčuliarov, ktorí sa zúčastňovali majstrovstiev ISU ako reprezentanti Československa patrili ešte Nora Barická, Peter Augustovič, Eva Ďurišinová a Jozef Žídek a ďalší…
Týmto sa končí jedna kapitola slovenského krasokorčuľovania, ktorú charakterizujeme ako obdobie slávnej histórie krasokorčuľovania na Slovensku. Po určitej výkonnostnej stagnácii slovenských krasokorčuliarov a po strate popredných pozícií i v rámci československého krasokorčuľovania, nastáva určitá, dlhodobejšia stagnácia našich úspechov…
Prudký výkonnostný vzostup a nástupom nových tvári v európskom, či svetovom krasokorčuľovaní, zhoršujúce sa domáce podmienky pre tento šport a mnoho ďalších okolností zapríčinilo, že stupienky víťazov sa nám na dlhú dobu stali nedosažiteľnými. Potom prišlo obdobie „revolučných“ zmien i v krasokorčuľovaní a najmä rok 1993, kedy vzniká samostatná Slovenská republika a nový, samostatný Slovenský krasokorčuliarsky zväz a s ním i noví ľudia (a úplne nové podmienky), ktorí začali písať novú históriu slovenského krasokorčuľovania. Kedy a či sa vôbec priblížime k svojej slávnej histórii, ukáže čas, ktorý preverí, či „zameškané“ je možné dobehnúť…
A tak do tejto oblasti „osobnosti“ patrí i prvé historické vystúpenie novej slovenskej reprezentácie, ktorá už v roku 1993 pod vlajkou Slovenskej republiky na ľade v Colorado Springs začala našu novú históriu. Prvými slovenskými reprezentantmi tu boli Zuzana Paurová, Róbert Kažimír, Zuzana Babušíková – Marian Mesároš (tanečný pár).
Tu končí história a začína súčasnosť. Jej hodnotenie ponechám nasledujúcim generáciám, ktoré posúdia všetky okolnosti nového vývoja v krasokorčuľovaní a náš prínos do jeho diania.
Posledné umiestnenia Z.Paurovej, R. Kažimíra či súrodencov Bestandigových na majstrovstvách ISU naznačili smer…
Niektoré umiestnenia ich nasledovníkov v súčasnosti naň vykročili… (pokračovanie)

Pages: 1 2 3 4 5 6 7 8